Slovenský šport uplynulého týždňa
Hneď na začiatok roka prišla viac ako dobrá správa z nemeckého Oberhofu. Na 39. Majstrovstvách Európy v sánkovaní získal striebornú medailu slovenský reprezentant Jaroslav Slávik. Bol to prvý kovový úspech slovenského sánkara, teda reprezentanta krajiny, ktorá ani nemá vlastný prírodný, nieto ešte umelý tobogán.
Kým pre niekoho to je prekvapenie, odborníkom sa splnili túžby, veď Slávik patril k vynikajúcim juniorom a bolo len otázkou času, kedy sa presadí v seniorskej kategórii. Teraz by stálo za to brúsiť a leštiť tento klenot tak, aby sa naplno zablysol o dva roky na zimnej olympiáde v Turíne. Ale to už je skôr zmýšľanie tých, ktorých nenasýti jeden úspech človeka, ktorý doma vlastne nemá ani konkurenciu.
Tradične sme na prelome rokov sledovali vývoj hokejových Majstrovstiev sveta do 20 rokov. Slovenskí reprezentanti na ne odchádzali s túžbou opäť sa medailovo presadiť, no ostalo len pri snahe. Hoci úvodné vystúpenie s favorizovaným Ruskom bolo viac ako sympatické. Naši totiž remizovali 2:2 a to sa ukázalo ako rozhodujúce v boji o postup do play off. V druhom súboji totiž zhoreli na výborne disponovanom tíme hokejistov Spojených štátov, aby si reputáciu zachraňovali v zápase s Rakúskom.
O všetkom, teda rozhodol zápas so Švédskom. Slovensku stačila na postup remíza, čo sa mu až do poslednej minúty zápasu darilo, ba čo viac, práve v tomto časovom úseku sa Švédi rozhodli pre hru bez brankára a naši im dali rozhodujúci gól. Ten znamenal postup do štvrťfinále a zápas s Českom. V ňom Slováci dva razy viedli, aby napokon po hlúpych chybách prehrali 2:4. Napriek tomuto výsledku a prehre s Ruskom v zápase o piate miesto nevládla v našej výprave nespokojnosť. Naopak. V tíme je dobrá polovica hráčov, ktorí by sa na šampionáte mohli objaviť aj na budúci rok.
Ďalším úspechom bolo to, že Slovensko opäť potvrdilo, že patrí do prvej šestky svetového hokeja, a to nie je po desiatich rokoch odvtedy, čo po administratívnom rozhodnutí svetovej hokejovej federácie padlo na dno, zanedbateľné.
