Absolvoval režii na brněnské Janáčkově akademii múzických umění. Poté studoval na londýnské Dartington College of Arts. Spolupracuje s různými divadly v České republice i na Slovensku, od roku 2000 je kmenovým režisérem Činoherního klubu, kde inscenoval mimo jiné Büchnerova Vojcka, Molièrova Misantropa, Feydeauova Dámského Krejčího nebo svou hru Kukura s Jurajem Kukurou v titulní roli.

„Keď som tam prvý krát prišiel, všade bola tma – mal som začať skúšať Vojcka, a nikdy predtým som tam nebol – tak sme s riaditeľom hľadali vypínač, ktorým sa zapína pracovné svetlo. Nemohli sme ho nájsť, ja vôbec nie, on pátral medzi šálmi – v tej tme predsa len trochu tušil, kde by sa to pracovné svetlo mohl zapínať. Opatrne sme rukami hľadali v priestore okolo seba a rozprávali sa o tom, aké to bude, keď spolu budeme robiť Vojcka, veľkolepé divadlo svet.

Narazil som do steny. V momente, keď som si myslel, že si už aspoň trochu začínám predstavovať dispozíciu toho priestoru, narazil som do steny. Zmiatlo ma to, pretože na mieste, kde som stál, som predpokladal javisko. Vytiahol som zapalovač, hovoril som si, popri tejto stene na javisko dôjdem – mal som začať skúšať Vojcka, Büchnerov fantazijný jarmok sveta – a riaditeľ povedal, nech si kľudne zapálim, že sa tu fajčí všade. Našli sme skrinku, v ktorej boli vypínače – niekoľko a rôznych farieb, ako to už len v divadlách býva – a skoro na prvý krát sa nám podarilo rozsvietiť: na javisku stála stena. Chvíľu som sa vypytoval na všeličo možné, preberali sme obsadenie, a hovorili o tom, že v jednom z rohov sú plánované dvere a potom som si sadol do hľadiska.

Díval som sa na tu stenu a skúšal si predstavovať to rozdrapené, obrazivé divadlo, ktoré by som tu mal za pár týždnov začať skúšať, a eště aj keď sme začali skúšať, ostával som v prázdnej sále po predstaveniach a nevedel kam, pred tú stenu, vtesnať všetky tie sny a vidiny, ktoré som myslel, že sú Vojcek. Keď som tam prvý krát prišiel, bol som pubertálne, sebastredné dieťa, presvedčené, že divadlo sú explózie farieb a zvukov. A tam, pred tou škaredou čiernou stenou som na to prišiel: divadlo je herec. Explózie zdelného myslenia. Činoherní klub. Činoherný klub, ktorý ma vyviedol z tmy farieb a zvukov.“

Martin Čičvák v knize Činoherní klub 1965 – 2005