Slovenský šport uplynulého týždňa
Hokejové majstrovstvá sveta mali pre slovenských fanúšikov pokojnú dohru. V čase, keď sa už bojovalo o medaily, naši hokejisti tam chýbali. Tentoraz ostali medzi neúspešnými štvrťfinalistami, čo mnohí považovali takmer za národnú tragédiu.
Sčasti je to pochopiteľné, lebo športový priaznivec sa v tej mizérii neúspechov aspoň pohľadom utieka k hokejovému šampionátu a verí, že sa niečo udeje. Možno až príliš sme sa namaškrtili takmer neskutočných úspechov, keď sme za predchádzajúcich päť rokov získali kompletnú kolekciu medailí, raz sme skončili štvrtí a iba raz sme sa neprebojovali medzi štvoricu najlepších. Tentoraz si na nás dávali súperi vo Viedni pozor.
Treba však povedať, že o mnohé víťazstvá a najmä o postup sme sa pripravili sami. Napríklad v zápase s Ruskom v skupine sme premrhali dvojgólové vedenie, vo štvrťfinále s Kanadou, neskorším finalistom, sme dokonca tri razy viedli, aby sme napokon ostali za zabuchnutými dverami.
Odborníci budú analyzovať prečo k tomu došlo. Aj keď naši hokejisti nesklamali triezvo uvažujúceho fanúšika, predsa len ostanú niektoré otázky nezodpovedané. V tíme nebolo cítiť kolektívneho ducha, možno chýbali menej výrazné, no o to bojovnejšie povahy, najmä tam, kde sa lámal chlieb.
Ideálny by bol Peter Bondra, no ten sa rozhodol počas výluky NHL venovať rodine. Potiahnuť mohli iní, no stratili sa v mase osobností, ktorými - aspoň z nášho slovenského pohľadu - oplývala slovenská reprezentácia. Tú tréner Hossa vyskladal z legionárov, ktorí si stratenú sezónu v zámorí zväčša hojili na slovenských zimných štadiónoch, napĺňali síce hľadiská, ale v konečnej fáze im to bolo nanič, lebo sa nepripravili kvalitne na samotný vrchol.
Nebuďme však príliš kritickí. Skončili sme na piatom mieste a mnohé iné športy by také čosi v konfrontácii so svetom brali všetkými desiatimi. V prípade hokeja však našinec hľadí na vyššie méty. Ak sa poučíme z tohoto šampionátu, dá sa predpokladať, že o rok opäť budeme pre mnohých prekvapením, alebo aspoň nepríjemnejším súperom.
