Sčasti je to pochopiteľné, lebo športový priaznivec sa v tej mizérii neúspechov aspoň pohľadom utieka k hokejovému šampionátu a verí, že sa niečo udeje. Možno až príliš sme sa namaškrtili takmer neskutočných úspechov, keď sme za predchádzajúcich päť rokov získali kompletnú kolekciu medailí, raz sme skončili štvrtí a iba raz sme sa neprebojovali medzi štvoricu najlepších. Tentoraz si na nás dávali súperi vo Viedni pozor.

Treba však povedať, že o mnohé víťazstvá a najmä o postup sme sa pripravili sami. Napríklad v zápase s Ruskom v skupine sme premrhali dvojgólové vedenie, vo štvrťfinále s Kanadou, neskorším finalistom, sme dokonca tri razy viedli, aby sme napokon ostali za zabuchnutými dverami.

Odborníci budú analyzovať prečo k tomu došlo. Aj keď naši hokejisti nesklamali triezvo uvažujúceho fanúšika, predsa len ostanú niektoré otázky nezodpovedané. V tíme nebolo cítiť kolektívneho ducha, možno chýbali menej výrazné, no o to bojovnejšie povahy, najmä tam, kde sa lámal chlieb.

Ideálny by bol Peter Bondra, no ten sa rozhodol počas výluky NHL venovať rodine. Potiahnuť mohli iní, no stratili sa v mase osobností, ktorými - aspoň z nášho slovenského pohľadu - oplývala slovenská reprezentácia. Tú tréner Hossa vyskladal z legionárov, ktorí si stratenú sezónu v zámorí zväčša hojili na slovenských zimných štadiónoch, napĺňali síce hľadiská, ale v konečnej fáze im to bolo nanič, lebo sa nepripravili kvalitne na samotný vrchol.

Nebuďme však príliš kritickí. Skončili sme na piatom mieste a mnohé iné športy by také čosi v konfrontácii so svetom brali všetkými desiatimi. V prípade hokeja však našinec hľadí na vyššie méty. Ak sa poučíme z tohoto šampionátu, dá sa predpokladať, že o rok opäť budeme pre mnohých prekvapením, alebo aspoň nepríjemnejším súperom.

Viliam Raček Sdílet na Facebooku Sdílet na Twitteru Sdílet na LinkedIn Tisknout Kopírovat url adresu Zkrácená adresa Kopírovat do schránky Zavřít